sport

Fakt, že slovenský šport postupne upadá je jasný. Najnovším dôkazom tohto faktu, je vystúpenie SR na Olympijských hrách v Londýne. A práve tu sme konfrontovaní so strašnou skutočnosťou. Slovensko opäť nemalo zastúpenie v žiadnom kolektívnom športe…

Futbal, basketbal, volejbal, hádzaná, pozemný hokej, to všetko sú kolektívne športy, v ktorých sa na OH bojovalo o cenné kovy. Ako sme si už zvykli, ani v Londýne nemohlo Slovensko prezentovať svoje schopnosti v týchto športoch. Zarážajúci je najmä fakt, že Slovensko ešte neposlalo v ére samostatnosti (s výnimkou  Sydney) na Olympijské hry žiadny kolektívny šport. Každý fanúšik, ktorý aspoň trochu sleduje dianie okolo slovenského športu je už určite viac ako frustrovaný z momentálnej situácie okolo slovenských kolektívnych športov. Priznajme si, kedysi sme chodili na veľké podujatia (a teraz nenarážam na OH) pravidelne po medaily. Teraz sa väčšinou na veľké podujatia ani neprebojujeme z kvalifikácie. Všetci sa tešíme, keď sa niektorý z našich športov raz za veľmi dlhý čas prebojuje na ME alebo MS. No nie je to prinajmenšom smutné, keď krajina, ktorá sa kedysi vracala z ME alebo MS pravidelne s nejakou medailou alebo aspoň s výborným umiestnením, sa teraz ide zblázniť z toho, že jej športovci sa na takéto podujatia len prebojovali? Vyhliadky do budúcnosti však nesľubujú absolútne žiadne zlepšenie, ba naopak.

A prečo je to tak? Nuž, kolektívne športy sú aj o tvrdej konkurencii medzi jednotlivými hráčmi. Žiaľ, v posledných rokoch to už nie je tá zdravá športová  konkurencia medzi hráčmi, ale skôr tá finančná. Na Slovensku je obrovské množstvo talentov, ktoré však nikdy nedostanú šancu presadiť sa, lebo na to jednoducho nemajú. Ťažké peniaze za tréningy, sústredenia, v prípade napr. hokeja nesmieme zabudnúť na výstroj, ktorú priemerná slovenská rodina nedokáže svojmu dieťaťu kúpiť. To je však len začiatok. Keď sa už nejakým zázrakom dieťa z priemernej rodiny dostane cez tieto nástrahy, prichádza ďalší tvrdý úder a to v podobe úplatkov a korupcie. Bohatý rodič sa nemusí báť o budúcnosť svojho dieťaťa. Aj keď výkonnostne nestačí na svojich rovesníkov, tak či tak sa pre neho v tíme miesto nájde. Mládežnícke kluby často potrebujú sponzorov a tu prichádza veľká pomoc od rodičov. No ako to už u nás chodí, nič nie je zadarmo a každý sponzor chce za dotovanie daného klubu aj nejakú protislužbu. A tá väčšinou prichádza v podobe pretláčania detí sponzorov. Sám som bol svedkom niekoľkých takýchto situácii, kde tréneri mládežníckych mužstiev doslova vydierali rodičov, že ak si nepriplatia, tak ich deti proste v klube skončia. Tak a práve tu sa začína hniloba slovenských kolektívnych športov. Už v mládežníckych kategóriach končia veľké slovenské možno i svetové talenty, ktoré sú nahradené bohatými, ale často drevenými detičkami.

Nuž čo dodať na záver. Možno len tú známu, rokmi otrepanú a najmä obľúbenú vetu politikov. „Systém financovania športu sa musí zmeniť!“ Avšak každý triezvo zmýšľajúci človek vie, že meniť sa nebude vôbec nič…